Vojdite do galérie a zo všetkého, čo v nej teraz uvidíte, pocítite túžbu lietať. Ten proces, ako keď lietadlo naberá rýchlosť na ranveji, dlho sa zdanlivo nič nedeje, ale potom sa v jednom momente vznesie do výšky a celý dlhý proces dáva zmysel.
Budete sa pozerať do zápiskov a skíc, na drobnosti, ktoré ilustroval, na objekty, ktoré vytvoril, a dôjde vám, ako hlboko bratislavský výtvarník premýšľal, aby vznikli subtílne diela... vzorce, náčrty, poznámky, prepisy, korekcie. Predstavujete si ho, ako hodiny prepočítava nejaký pohyb len preto, aby vo svojich ilustráciách trafil všetko presne, aby konštrukcie držali. S tým typom opatrnej, predvídateľnej, starostlivosti, keď autor vidí „krok dopredu“, keď kalkuluje s prežívaním diváka, keď doslova „vytvára“ pocit, ktorý rozhodne o tom, či pred dielom zostaneme alebo nie, či koncentrát tvaru, farby, štylizácie zafunguje.
Kunsthistorička Naďa Kančevová o Pavlovi Maňkovi napísala, že bol modernistom, avantgardistom, ufonistom, letcom, maliarom, konštruktérom a konštruktivistom, vizionárom, soliteristom, filozofom, fantastom, géniom presahujúcim svoj odbor, ktorý predstihol v mnohom svoju dobu, a preto bol často nepochopený, nepovšimnutý.
A je to tak. V malom priestore galérie sa na výstave Letisko otvára príbeh umelca. Jeho svet túžby po ďalekých cestách a sústredeného poznávania.
Kráčate a pozeráte sa na mesto, ľudí, ktorí v ňom žijú, prejdete sa k továrni za ním... a zrazu lietadlá... a potom kozmonauti.
Ilustrácie, ktoré na výstave Letisko vidíte, by nestáli samy – nedávali by zmysel, keby sme nemohli nahliadnuť aj na jeho ďalšie diela, do jeho intímneho sveta a pozerať sa, čo všetko mu lietalo hlavou, kým vznikali. Na procesy hľadania tvarov či farebnosti.
Tak príďte a pozerajte sa na ten jeho svet s nami. Stojí za to vidieť ho.
