Magdaléna Robinsonová (1949 – 1961)

"… Fotografie pani Magdalény Robinsonovej som začal vnímať vo zvláštnej situácii „na švíku dní“ konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov. „Zlaté“ šesťdesiate stáli za dverami ozaj vážnych posunov a presunov slovenského výtvarného umenia. V polovici päťdesiatych rokov nastal zlom a v druhej polovici sme sa vrátili k avantgarde. Ale rozhodujúce bolo, z ktorej strany toho-ktorého ozaj vážneho prejavu umenia sa nám podarilo k nemu priblížiť. Veľmi dôležitý bol nový príklon k surrealizmu. Tam som si ju uvedomil. Tam niekde sú jej Strašiaci. Ladili s ním… 
     
… Magdaléna Robinsonová bola sociálne cítiacim človekom. V jej  „cestopisných“ sériách (Izrael, Taliansko) cítime spojenie s neorealizmom (ktorého ľavičiarstvo a pohľad na biedu sú dosť drsné), ona tam však vo svojich záberoch priam „vplávala“ s obdivom voči atmosfére a tradícii. V jej fotografiách sa prejavuje citlivosť, schopnosť zachytiť esenciu, vytvoriť univerzálne obrazy, zobraziť problémy stále živé. Spája civilizmus, všedný život prekrývajúci sa s poéziou do všeplatnej metafyzickosti…"

(z rozhovoru s Jurajom Mojžišom, august 2026)

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2026. Pozrite si kompletný program festivalu.

Magdaléna Robinsonová (*17. 5. 1924, Žilina – †24. 7. 2006, Bratislava)

Bezstarostné detstvo jej vytvorili láskaví rodičia. Do obdobia vzdelávania v škole začali zasahovať spoločenské zmeny. Na Slovensku vstúpili do platnosti protižidovské rasové zákony, ktoré tragicky zasiahli celú rodinu. Magdaléna prežila kruté obdobie života v koncentračných táboroch. Úľavy sa nedožila ani po návrate na Slovensko. Všetky tie bolestné zážitky sa neustále pripomínali. Životným riešením bola zmena prostredia, odchod do Prahy. Nemala ukončené žiadne vzdelanie. V novom prostredí veľkomesta si vďaka svojej húževnatosti zarábala ako nekvalifikovaná sila v pražských fotografických ateliéroch, vzdelanie si doplnila učňovskými a tovarišskými skúškami a získala výučné listy. V roku 1947 ju prijali na Štátnu grafickú školu, odbor fotografia.

V roku 1950 sa Magdaléna Robinsonová vrátila na Slovensko. Žila v Bratislave. Výrazne sa zaslúžila o založenie fotosekcie pri Zväze slovenských výtvarných umelcov. Krátky čas bola zamestnaná ako fotografka vo Filmových ateliéroch Koliba. Neskôr pracovala ako prvá externá fotografka novozaloženej Slovenskej národnej galérie.

Od začiatku päťdesiatych rokov sa opakovane vracia s fotoaparátom k slovenskej krajine, k životu obyvateľov na vidieku. Prvé kroky s majstrom Martinom Benkom (1953). V roku 1955 vychádza reprezentačná kniha portrétov z divadelného a filmového prostredia Hercova tvár. V roku 1957 sa narodil syn Jaroslav, vzniká cyklus s tematikou dieťaťa. O dva roky neskôr (1959) cestopisný cyklus Taliansky zápisník, v ktorom zachytáva život domácich obyvateľov aj turistov a dianie uprostred historickej krajiny. V roku 1962 sa Magdaléna Robinsonová vrátila do Koncentračného tábora Osvienčim, aby nafotila miesta hrôz, ktoré sama prežila (In memoriam Osvienčim. Nikdy viac!). Tento cyklus bol o. i. ťažiskom jej prvej samostatnej výstavy v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka v tom istom roku. Z roku 1967 pochádza cyklus fotografií z Izraela, o ich napínavom príbehu píše podrobnejšie vo svojom texte kurátorka Viera Kamenická. Unikátne ľudové sochárske umenie zachytila fotografka v publikácii Krása v dreve zakliata. V rokoch 1970 – 1986 vznikal cyklus Strašiaci, Strážcovia úrody.